Najinteligentnejšia existencia vo vesmíre

V súvisloti s tým, nad čím som rozmýšľala včera, som si pustila aj dokumentárny film o tom, na akom princípe funguje naša planéta. Išlo o dokument Privilegovaná planéta, v ktorom sa hovorilo, že žijeme na planéte, ktorá je zázrakom - toto slovo tam bolo veľmi dôležité.
Je to jasný teologický termín. Všetko to totiž smerovalo k záveru, v ktorom doteraz čisto vedecké fakty od astrológov, astrobiológov, astrofyzikov a filozofov usúvsťažnili v informáciu, že musí existovať niečo, čo nám umožnilo tieto vedecké bádania uskutočniť. A to niečo je Stvoriteľ.
Podotýkam, že žiadny teológovia ani nikto podobný, sa v dokumente neobjavujú. Buď je to skrytý spôsob ako dokázať existenciu Boha, alebo sú všetci vedci v dokumente vystupujúci, veriaci ľudia. Nikdy som si nespájala vedu a náboženstvo až takto, skôr sa mi tieto dve veci vylučovali. Toto vysvetlenie existencie našej planéty je diskutabilné, ale ťažko vyvrátiteľné.
Je ťažké dokázať existenciu Stvoriteľa, ale je ešte ťažšie dokázať jeho neexistenciu, pretože máme historické fakty o učení Ježiša Krista, ktorý o sebe tvrdil, že je Boh v ľudskom tele a pritom to bol človek s vysokým intelektom, vyrovnaný a preto je ťažké ho považovať za blázna.
Tvorcovia tento dokument urobili s jasným cieľom - dokázať, že nad všetkou tou jedinečnosťou stojí Stvoriteľ. Pretože nič jedinečnejšie ako On, by nemohlo stvoriť našu privilegovanú planétu.
Všetky ich vedecké bádania o vesmíre, o zatmení slnka smerovali k zisteniu, že také úkazy, ako je existencia života a vyššej inteligencie na Zemi a dokonalé podmienky, v ktorých sa rozvíjajú, nemôžu byť len šťastnou náhodou. Naša planéta sa totiž otáča na ideálnom mieste, kde sa spája neuveriteľné množstvo faktorov, ktoré vytvárajú život. Je to len šťastie, alebo je za tým vyššia moc?
Trochu ma zmiatlo tvrdenie, že prečo sú ideálne podmienky na bádanie práve na Zemi? Dokazovali to akousi dobrou viditeľnosťou cez oblak hmly a prachu. Všetko to smerovalo k tomu, že to tak ktosi zariadil -nejaká dokonalá existencia, ktorá nám umožnila rozvinúť svoj intelekt, nielen schopnosti potrebné k prežitiu - tzv. Darwinovské, ako napr. lovenie, zháňanie potravy, skok cez potok, chytenie jablka, vábenie partnera...máme čosi naviac a to je naša schopnosť objavovať princípy vesmíru.
Prečo toto dokážeme, vec nepotrebnú k samotnému prežitiu? Niekto chce, aby sme objavili princíp nekonečného vesmíru, kde je naša drobná planétka ako maličká bodka uprostred čiernej diery v množstve biliárd iných galaxií, kde žiadna iná nami poznaná planéta nemá také ideálne podmienky pre život, ako naša.
Je to všetko dokonale vyrátané - ak by bola naša Zem o päť percent bližšie k Slnku, neexistovalo by toľko foriem života...ak by bola príťažlivosť telies väčšia, neexistovalo by nič väčšie, ako zrnko hrášku...a niečo také dokonalé, mohlo stvoriť iba niečo ešte dokonalejšie - Stvoriteľ - najinteligentnejšia existencia vo vesmíre.

Kde je počiatok všetkého bytia?

Dokázať existenciu Boha je naozaj ťažké. Ešte ťažšie je však dokázať jeho neexistenciu. Tu je názor filozofa Douglasa Gaskinga:

1. Stvorenie sveta je najúžasnejší výkon, ako si možno predstaviť.

2. Hodnota výkonu je výsledkom a/ jeho vnútornej akosti, b/ schopnosti jeho pôvodcu.

3. Čím väčšia je neschopnosť (alebo hendikep) pôvodcu, tým úžasnejší je výkon.

4. Najúžasnejším hendikepom pre pôvodcu by bola jeho neexistencia.

5. Ak teda predpokladáme, že vesmír je výtvor existujúceho tvorcu, vieme si predstaviť aj vyššiu bytosť - takú, čo stvorila všetko bez toho, že by existovala.

6. Existujúci Boh teda nebude bytosť, od ktorej vyššiu si nemožno predstaviť, pretože úžasnejší a neuveriteľný tvorca bude Boh, ktorý neexistuje.

Teda:

7. Boh neexistuje.

Kde sa však vzal bod 3? Nie je to paradox? Toto neexistenciu Boha vôbec nedokazuje.

Naopak, Aldous Huxley našiel matematický dôkaz existencie Boha:

Poznáte rovnicu m na nultú rovná sa nekonečno, ak m je pozitívne číslo? Dobre, ale prečo neredukovať rovnicu na jednoduchšiu formu vynásobením obidvoch strán nulou? Potom sa m rovná nekonečno krát nula. To znamená, že pozitívny výsledok je produkt nuly a nekonečna. Nedokazuje to stvorenie vesmíru nekonečnou mocou z ničoho?


Takýchto podobných "dôkazov" sa nájde určite oveľa viac. Avšak keby niektoré z nich niečo dokazovali, neboli by na svete ľudia rozdelení na veriacich a neveriacich.

Myslím si, že ak veríme, že Boh existuje, veríme aj, že dal ľuďom slobodu rozhodovania a preto sa môžu sami rozhodnúť či veriť, či nie. Preto nemáme absolútne dôkazy. Na základe čoho teda veríme?

Odpoveď hľadám v knihe Josha McDowella - Viac ako tesár, ktorý bol zarytý a skeptický ateista až do chvíle, kedy sa rozhodol prerušiť štúdium a presnoriť knižnice v celej Európe, aby sa sám dopracoval k poznaniu, či má zmysel veriť. A či naozaj existoval Ježiš, ktorý sa vyhlasoval za Boha. Ateista, ktorý sa na základe historických faktov stal veriacim? Na tom niečo bude.

Jazyk filmu

Dnes som sa dočítala zaujímavé veci v knihe Jamesa Monaca – Jak číst film. Prišla som na to, že film nie je jazyk. Ak by mi niekto povedal, že film je jazyk, povedala by som mu nasledovné:

„Film nie je jazyk. Ale je ako jazyk. A keďže je ako jazyk, niektoré z metód, ktoré používame ku štúdiu jazyka, môžu byť užitočné rovnako pri štúdiu filmu.“

Porovnajme si film s literatúrou. Keď si v knihe prečítame slovo ruža, ja si predstavím ružu, ktorú mi pred dvomi rokmi daroval jeden človek na narodeniny. Bola červená a mala štyri tŕne. Ale moja mama si napríklad predstavila ružu, ktorú videla v záhrade u babky. Bola žltá a bol to vlastne krík.

Vo filme, si takto ružu predstaviť nemôžeme. Pretože vidíme iba takú ružu, ktorú nám tvorca vo filme ukáže. A v tom ej základný rozdiel medzi filmom a literatúrou.
Zdá sa byť pre toto literatúra ohromnejšia? Vôbec nie.
Ohromné na literatúre je, že si môžeme predstavovať. Ohromné na filme je, že to robiť nemôžeme.

Film nenaznačuje, film prehlasuje.

Vo filme obraz ruže je obraz ruže je obraz ruže – nič viac, nič menej. (ako v minimalizme-pozn. ja:) V slovenčine ruža môže byť proste ruža, ale môže byť spletená aj s inými slovami – ružovejší, naružovelý...v češtine aj so slovami kůže, může, muže...

Ďalšou vecou je, že záber by sme mohli prirovnať k slovu, scénu k vete a sekvenciu k odseku. Ale toto je len štandardná teória, ktorá sa pri analýze zrúti ako domček z karát. (pozn. ja)

Prečo?
-záber zaberá čas.
-každé okienko zaberá nekonečné množstvo vizuálnych informácií, rovnako zvuková stopa, ktorá ich doprevádza.
-záber má vnútornú interpunkciu.
-kamera sa môže pohybovať.
-scéna sa môže zmeniť, ani nevieme presne kedy sa to stalo. – je to teda jeden záber, či dva?
• U vety sme si istý, kedy skončila.

Sila jazykových systémov je v tom, že je tu veľký rozdiel medzi signifikantom (označujúce) a signifikátom (označované) = slovo „slovo“ je zhluk písmen, alebo zvukov – je signifikant. To, čo predstavuje, je ale niečo iné – je signifikát. Sila filmu spočíva v tom, že tu tento rozdiel nie je.

Obraz má priamy vzťah k tomu, čo označuje, kdežto slovo zriedkakedy (môžeme povedať, že obrázkové jazyky ako čínština či japončina patria niekde medzi film a západné jazyky, ale iba keď sú písané, nikdy vtedy, keď sú hovorené a naviac iba v určitých prípadoch. Na druhú stranu existujú slová – napr. „hlt“ – ktoré sú zvukomalebné (onomatopoické) A PRETO MAJÚ PRIAMY VZťAH K TOMU, čo označujú – ale iba keď sú vyslovené.)

Záver: Výrok známeho filmového semiotika Christiana Metza: „Film je ťažké vysvetliť, pretože je ho ľahké pochopiť.“


To be continued

Pri mojom putovaní za múdrosťou som narazila na nemeckého filozofa Leibniza, ktorý tvrdí: Estetika sa zaoberá subracionálnymi potenciami, podrozumovými schopnosťami. Patrí sem vnímanie (zmyslové pocity), fantázia (obrazotvornosť), spomínanie a túžba.

Zvlášť odsobitne ma zaujímajú veci okolo vkusu. Ako si ho človek vytvára? Leibniz tvrdí, že vkus nie je inštinkt, či sympatia, ktorej by sme mohli nechať voľný priebeh.

Treba ho utvoriť na základe ROZUMU a TRADÍCIE.

Vrcholí mravným naučením, alebo rozumovým dôkazom. Pomáha nájsť vo svete nejaký druh dokonalosti.

Umenie má veľkú silu pohnúť s človekom k akýmkoľvek citom.